Český obranca Radek Philipp s HC Košice vyhral v roku 2015 majstrovský titul.

O päť rokov neskôr odhalil svoj príbeh pre Bez Frázi.

Zažil hororové detstvo a práve tieto skúsenosti ho zocelili natoľko, že prerazil ako profesionálny hokejista. Vyskúšal si zahraničie, hral v Rusku (Jekaterinburg, Ufa), Fínsku (Pelicans, Blues) či Švédsku (Lulea).

„Čo bola moja výhoda? Kvôli zážitkom z detstva, ktoré mám za sebou, ma nerozhodili veci ako chyby, krik trénera či tlak od vedenia," tvrdí Philipp.

„Nezosypal som sa, niektorí veľkí chlapi áno. Zažil som aj horšie časy. Stále som si vážil, že po tom všetkom sa môžem živiť hokejom. A navyše, vždy môže byť horšie. Aj v kabíne sa riešili malichernosti oproti tomu, čo som mal doma," dodáva pre Bez Frázi.

Ostravská mestská časť Přívoz. Prostredie, v ktorom vyrastal, nápadne podobajúce sa na košický Luník IX. Množstvo Rómov, smrad, špina, alkohol, násilie, krik či bitky. To bolo jeho denné menu počas detstva.

Alkohol je metla ľudstva. Philipp môže potvrdiť pravdivosť tohto tvrdenia. Pitie stálo za rozpadom manželstva jeho rodičov. A matka si "zadovážila" nového priateľa, ktorý bol tiež alkoholik. Navyše aj násilník. Vražedná kombinácia. Doslova.

Philipp priznáva, že hokej ho oslobodil. Hokej ho zachránil. Vďaka tomuto športu nedopadol ako mnohí z jeho kamarátov z detstva, ktorí zomreli, skončili v krimináli či žijú život v troskách.

Pre Bez Frázi Radek Philipp opísal aj hrozivé príbehy, ktorých bol svedkom.

„Počul som z obývačky zvuky. Vedel som, čo znamenajú. Mama s frajerom popíjali a potom sa mlátili. Niekoľkokrát som na nimi zašiel, aby prestali.

On mal prázdne oči. Mama sa možno aj trochu hanbila. Sľúbili mi, že to už nechajú tak. Lenže po chvíli to pokračovalo. Pravidelne som si zbalil veci do ruksaku, prešiel peši po tme cez celý Přívoz k otcovi. Zazvonil som a vzal ma k sebe.

Prosil som ho, aby sa k mame vrátil, ale on o tom nechcel počuť. Bolo mi z toho smutno, ale dnes už viem, že to nešlo. Po rozvode sme s ním mohli byť podľa zákona len každý druhý víkend. Bolo to podstatne viac, ale mame to nevadilo," spomínal bývalý obranca.

V byte, v ktorom vyrastal, sa jedného večera stala hrozná tragédia. Našťastie pre Philippa, v tom čase bol práve u otca.

„Doma bola s mamou a jej priateľom len sestra. Mala asi šesť rokov, ale stala sa kľúčovým svedkom. Ten chlap sa znova vracal domov opitý a vyhrážal sa, že zabije všetkých, čo doma nájde. Mama zamkla, ale on dvere vyrazil. Vrhol sa na ňu, začal ju škrtiť. Vyšmykla sa mu, vzala kuchynský nôž a bodla ho. Zomrel v nemocnici, mama skončila vo väzbe. Nakoniec ju pustili."

43-ročný Philipp bol počas aktívnej hráčskej kariéry tvrdým hráčom. Na ľade si vedel zjednať rešpekt. Zocelili ho podmienky, v ktorých vyrastal. Čelil útokom rómskych spoluobčanov a na ulici platil "zákon džungle" - silnejší prežije.

„Išli sme s kamarátom po ulici a oproti nám išla partia Rómov. Keď som zbadal, ako sa tvária, bolo mi jasné, že sa niečo zomelie. Dohodli sme sa, že sa budeme biť jeden proti jednému. Než som sa rozkukal, dostal som kopanec, jednu do tváre a spustila sa mi krv z nosa. Vzdal som sa, ale on oponoval, že to nie je žiadna bitka. Nesúhlasil, stále šiel oproti mne. Niečo sa vo mne zaseklo, udrel som ho celou silou. Dostal takú, že zostal ležať na zemi s prevrátenými očami. Myslel som si, že je mŕtvy. Radšej som utekal preč," uzatvára spomienky na drsnú mladosť.